ღ One Direction ღ

„Louis! Ideš“ zakričali nejakí chalani sediaci na tribúne. Stavím sa, že tí jeho priblblí kamaráti. Ach.... kam som sa to ja dostala..... O.o Zápas prebiehal celkom v rušnom duchu. Tí štyria stále vrieskali niečo v type „Kopni to tam!“ „poooď!“ Poprípade, keď dal jeden náhodný gól, všetci sa k nemu rozbehli a buď sa objali, alebo urobili hamburger. Pre tých, ktorý nevedia čo je hamburger, tak je to, to, že sa všetci navzájom hodia na zem, ale na seba... a potom sú vlastne taká menšia pyramída. A ten naspodku trpí, pretože sú všetci na ňom. Raz sme to robili v bývalej triede. Ja som bola niekde v strede. Robilo to asi dvanásť ľudí. A keď sa ten poslední nejako z kopy vymotal, ostatní samozrejme popadali. Robili sme to blízko lavice, takže ja som samozrejme musela drbnúť na ňu a mala som rozbitú hlavu. To je to moje šťastie! 
Po skončení zápasu, ktorý dopadol 4:3 pre Doncaster, som sa rozhodla ísť domov. Veď čo tu bude robiť. Z pravej strany, kde sedeli na tribúnach väčšina, ktorá držala palce domácim, sa ozývali radostné výkriky, objímania a pískania... No na ďalšej tribúne, sedeli najmä tí, ktorý držali tým tajtrlíkom, sa len so zvesenými hlavami, pobrali domov. Tak ako idem aj ja. 
Pozdravila som sa Aaronovi, ktorý mi oznámil, že môj prvý tréning bude v stredu. To je za dva dni. A budem ho mať vždy každý tretí deň. Aj v nedeľu. Mám si doniesť všetko potrebné k tomu. 
Smerovala som von, k zelenej bráne, kadiaľ som prišla. Išla som rýchlym krokom, kapucňa na hlave, zvesená hlava a ponorená v myšlienkach. 
Prišla som k dverám a vo vreckách bundy som hľadala kľúče. No nenašla som. Tak som teda zaklopala. Otvoril mi môj brat Tom, ktorý mal v ušiach empétrojku. Och, to decko nepochopím.
„Čau“ pozdravil ma...
„Maj sa“ odpálila som ho, vyzula som si svoje červeno čierne Nike botasky a rozbehla som sa do svojej izby. Ľahla som si na posteľ a nemo civela do steny oproti mne. Bola pokrytá rôznymi fotkami. Na jednej kde som bola na svojom prvom futbalovom zápase. Na druhej kde som bola s kamarátmi v pizzerii, na tretej so svojou prvou Dievčenskou kamarátkou. Potom na oslave Thomasových pätnástich narodenín. A napokon fotka, kde sme v Doncasteri stáli všetci vedľa seba, a za nami sa týčil náš nový dom. Som zvedavá, koľko tu zostaneme. Všetci, ktorý ma uvidia, si pomyslia rôzne veci, ktoré sa nedá neprepočuť. Ale keby ma poznali, pochopili by ma. Nie som ako ostatný. Ja som výnimočná. Mám totižto dar.....

Môže byť ? :) :D